- To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť..

- Umierajú ľudia, mne to nevadí. Padajú mestá, každí kričí, ale ja sa neotáčam.
Keď však odchádza niekto, koho mám hrozne rada, tak pre mňa umreli všetci.
Aj ja.

- Nikto nezotrie slzy tak dobre ako ruka toho kto ich spôsobil.

- Samota je niekedy krásna, ale nesmie byť večná.

7. Len slúžka?

4. january 2012 at 21:01 | Haruko Riku |  Len slúžka?
Dnes si užívam posledný deň dlhé vlasy...
A preto pridávam ďalšiu kapitolu (viem, moc to nesúvisí, ale nevadí)




Bla, bla, bla... Väčšinu toho, čo hovorila som nepočúvala. Teda, až dokým sa ma dakto na dačo nespýtal. "Hitomi, kam to chodíš do školy?" spýtal sa ma Reita. Stále som bola vyjukaná z toho, že to sú skutočne oni. Reita sa na mňa milo usmiala. Možno som lezba, ale tohto chalana je hriech nemilovať.

"J-ja... chodím do rovnakej školy a triedy ako Saky," povedala som a sklopila som pohľad do taniera. Mala som tam ešte pár kúskov mojej večere. Keď som pohľad zdvihla, všetci sa na mňa pozerali. Čo? Mám ns drbr kúsok jedla, alebo čo? "Ehm... spravila som dačo, že na mňa všetci tak pozeráte?" spýtala som sa.

"Hitomi, čo by si povedala na to, že by sme zajtra dakam šli?" soýtal sa ma Uruha... Naozaj ma teraz Uruha pozval von, alebo mám halucinácie? Pretože halucinácie u mňa niesú nič zvláštne, ale s Uruhom moc často von nechodievam.
Chvíľu som sa naňho prekvapene pozerala : "Prepáč, ale počula som dobre? Chceš ísť von so mnou?" spýtala som sa prekvapene. On len prikývol. "Fajn, no... t-to.... by bolo fajn," odpovedala som trochu koktavo. On sa len milo usmial.

....

Poviem vám, že škola je len miesto na to, aby z debilov robili ešte väčších debilov. Jashin, ako ja nenávidím to miesto.
Väčšinou nosím do školy obyčajné jeany, tričko a tenisky... Nosím to len preto, aby som moc nevyčnievala. No dnes ma Saky donútila obliecť si čierne korzetové šaty, obuť si kanady a namiesto mojej milovanej čiernej koženej bundy som si musela obliecť čierny sveter na zips. Prečo? To nik netuší. Teda aspoň ja nie.

Miko dostala za úlohu spraviť z môjho xichtu dačo k svetu. Myslela som si, e je to nemožné. Mýlila som sa. Keď som sa pozrela do zrkadla, nespoznala som sa. Miko bola svojím výtvorom nadšená asi rovnako, ako aj Saky. A ja som žačala tú krpatú čiernovlásku menom Saky upodozrievať, že niečo plánuje. Teraz už len stačí zistiť, čo to chystá.

"Pohni sa, princezná!" kričala na mňa Saky z predsiene. Nezjap po mne! Nenávidím šaty! Nenávidím svetre na zips! Nenávidím školu! Pomaly som sa odšuchtala ku deráám so svojou taškou a so Saky sme vyrazili na cestu do školy.

Keď sme prechádzali chodbami školy, všetci na nás pozerali. Saky vedľa mňa sa stále usmievala ako slniečno na hnoji. Akoby šlo všetko podľa jej plánov. Zastavil ma dakto. To sa často nestáva... To je Ryu! "Ahoj, Ryu," pozdravila som ho. Dúfala som, že naša debata nebude o lezbičkovaní.


"Ahoj, Chris... Prečo si mi nepovedala o Uruhovi?" spýtal sa ma prekvapene. Počkať, čo o Uruhovi? Zjavne pochopil môj prekvapený a nechápavý pohľad, tak mi podal noviny, kde ma Uruha objímal a dával mi pusu na líce... To sa stalo? A kedy? ... Aha, už viem! Keď sme sa lúčili, Uruha mi dal pusu na líce. Ale prečo to je v novinách? "Tak? Vysvetlíš mi to?" spýtal sa ma s nadvihnutým obočím.

"Vieš o tom, že v tej čiernej košeli vyzeráš skvele?" spýtala som sa, aby som zmenila tému. Nie preto, lebo som mu to nechcela povedať. Na moju odpoveď čakali všetci na chodbe. A tí to vediež nemuseli. Nemali ma radi a ja som nemala rada ich.

"Nezakecávaj," zavrčal na mňa a potom jeho pohľad zmäkol : "Naozaj?" prikývla som. "A teraz mi povedz, čo to má znamenať," požiadal ma trochu kľudnejšie. Mlčala som. "Chris, viem, som trochu žiarlivý, aj keď nie sme pár, ale o tom chalananovi som počul veci a fámy ako napríklad, že so ženami sa akurát vyspí a odkopne ich. A nechcem , aby ti ublížil," povedal a pohladil ma po líci.

Usmiala som sa : "Zabudol si na jednu vec, Ryu," oznámila som mu, "A to fakt, že som lezba," dodala som. Všetci na triede zhkli od údivu. Našťastie nevedia ani len moje meno. Zajtra si ma už nebudú pamätať.

"Hitomi!" zakričalo na mňa dajaké dievča z opačnej strany chodby. Rozmýšlala som, či ju poznám. No nezdala sa mi byť povedomá. Nevyzerala ako japonka. Mala dlhé blond vlasy, oblrčrné mala dajaké modré tričko, jeany a tenisky. A ja fak netuším, kto to je. Pribehla ku mne. "Ty netušíš, kto som, však?" spýtala sa ma s úsmevom.

"Nie, to teda netuším," priznala som.

"No, stretli sme sa pred pár mesiacmi v klube, kde robím barmanku. Ty si sa tam rozprávala s vysokou ženou s takmer bielimi vlasmi," povedala. Ahá, už viem. Ale odkiaľ vie moje meno? Veď ja ani netuším, ako sa volá ona. "Som Alison, ale hovoria mi Cherry. Vraj sa podobám na Dakotu Fanning v The Runaways... Neviem, ja si to nemyslím, ale na tom nezáleží. Tvoje meno som počula od tej ženy a tak ma napadlo, že sa konečne odvážim ťa osloviť. Len mi nedošlo, že je toto asi nevhodná chvíľa." To dievča kecalo, kecalo a kecalo. Ani dýchať nemusela.

"Ehm, Cherry... Nemyslím to zle, ale... čo odomňa chceš?" spýtala som sa jej narovinu.

"Nič. Chcela som ťa len pozdraviť," odpovedala mi s úsmevom. Neviem prečo, ale to dievča mi pripomína Naruta z môjho obľúbeného anime. "A spýtať sa ťa, prečo si prestala chodiť do klubu. Chýba mi tam tvoja tvár," povedala a milo sa na mňa usmiala.

Fajn, zrekapitulujme si to. Za posledné... nie, za celý môj život o mňa nikto ani nezakopol, a teraz tu je Omi, Ayame, Cherry, poprípade Uruha. Jashin, čo sa celý dvet zbláznil? Myslela som si, že skončím na ocot, ako hovorieva učiteľka dejepisu.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Saki Saki | Email | Web | 7. january 2012 at 19:10 | React

johoo konečne môžem okomentovať - a tiež som rada že komentujem ako prvá ^^ vôbec mi nevadilo že to moc nesúvisí - bolo to zaujímavé ^^ už sa teším na další diel ^^

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama