- To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť..

- Umierajú ľudia, mne to nevadí. Padajú mestá, každí kričí, ale ja sa neotáčam.
Keď však odchádza niekto, koho mám hrozne rada, tak pre mňa umreli všetci.
Aj ja.

- Nikto nezotrie slzy tak dobre ako ruka toho kto ich spôsobil.

- Samota je niekedy krásna, ale nesmie byť večná.

Navždy Spolu

1. january 2012 at 15:29 | Haruko Riku

Včera som našla moju starú jednodielnu poviedku a poviem vám, nechápem, ako osm dačo také mohla napísať :D
Tak som ju trochu upravila :)




Stála som nad jeho hrobom... Od jeho smrti ubehlo len pár týždňov, no ja som tu prvýkrát. Z časti preto, lebo som stále nedokázala uveriť, že je mŕtvi a z časti preto, lebo som bola v Anglicku, keď zomrel... Stále nedokážem pochopiť, ako to mohol spraviť. Nikdy nemal samovraždné sklony. Bol to veselý chalan. To ja som bola jeho malá depresívna sestrička. A to mi sľúbil, že počkám, kým sa vrátim z Anglicka a pôjdeme spolu dakam do zahraničia.

"Lee?" ozval sa za monou povedeomý hlas. Bol to Marty, môj najlepší kamarát. A teraz už jediný. Po Patrikovej smrti, mi ostal len on. Asi pol roka pred jeho smrťou zomreli moje tri najlepšie kamarátky-Kate, Lisi a Kara. Všetky zomreli pri autonehode, Patrik sa zabil.

"Ahoj, Marty... Ja som počula, čo sa stalo Patrikovi, tak som sa vrátila," vysvetlila som. V Anglicku sm bývala u tety. Bola som tam len tri týždne, keď mi otec zavolal a povedal, že Paťo je mŕtvi. Trvalo mi ďlašie dva týždne, kým som sa odtiaľ dostala späť na Slovensko .

"Nechal ti toto," povedal a podal mi obálku s mojim menom. Pokiaľ viem, Patrik sa všemožne snažil vyhýbať písaniu. Či už na počítači, alebo na papier.

Pozrela som sa naňho s nadvihnutým obočím : "Čo je to?"

"Pravdepodobne list na rozlúčku," povedal Marty. triasli sa mu ramená a v očiach mal slzy "Naozaj ťa mal rád," šepol.

"Č-č-čože?" vykoktala som prekvapene. Nikdy som neverila, že by ma mal rád inak, ako len sestru. Často si zo mňa robil srandu, vysmieval sa mi, podpichoval ma, robil mi naschváli. Nikdy nedal najavo ani náznak toho, že by ma mal rád.

"Počula si. Posledné čo povedal bolo... Budete mi s Charlie chýbať ." Charlie mi hovoril len Patrik, keďže sa volám Charlotte. Áno, čudné meno na slovenku, ale to hovorte mojim roičom. Ostatných som poprosila, nech mi hovoria Lee. Požiadala som o to aj Patrika, ale odmietol mi tak hovoriť.

Zviezla som sa na zem a znova som sa rozplakala, ale tentoraz sa k tomu pridali aj hlasnú vzlyky. "Lee," vzdychol a čupol si ku mne. okamžite som sa mu hodila do náručia. On je jediná moja opra.

"Nemala som odchádzať," šepla som medzi vzlykmi.

"Lee,to nie je tvoja vina."

"Mala som mu to povedať," trvala som na svojom. Naďalej som vzlykala a objímala ho.

"Čo si mu mala povedať?" spýtal sa vykolajene.

"Že mi na ňom záleží. Nie sa mu smiať kvôli jeho šialeným nápadom," zamrmlala som.

"Lee," nahlas vzdychol a ešte silnejšie ma objal.

"Je to moja vina."

"Nie, nie je... Poďme k nám," navrhol. prikývla som. Pomohol mi vstať a oprášil ma.

"Sú naši doma, alebo na služobnej?" spýtala som sa šeptom.

"Sú na služobnej. Len neviem kde."

"Aha... Poďme."

Objal ma okolo ramien a pomaly sme šli k nemu.

***

"Daj si čaj," podal mi hrnček s našou spoločnou fotkou.

"Kedy to bolo odfotené?" spýtala som sa. Pamätám si ten deň, no neviem, čo sme oslavovali.

"Na Lisinej oslave 15-tich. Paťo tam bol za... klauna," povedal a pri pohľade na hrnček sa usmial.

"Áno, to si pamätám. Bola to skvelá oslava."

"To bola."

"Marty... Prečo to spravil?" spýtala som sa po chvíli ticha.

"Po dovŕšení 18-tich ho mama vyhodila, lebo ho vyhodili aj zo školy a začal piť. Nebol závislí, len sa snažil zabudnúť na smrť báb a tvoj odchod," vysvetlil. Sklopila som pohľad a znova som sa rozplakala. "Prosím,neplač,"zašepkal a objal ma.

"Zostaň so mnou, prosím," mrmlala som si popod nos, "už mám len teba."

"Zostanem, neboj sa."

"Ale ja sa bojím, že ma opustíš aj ty," vyzlykala som mu do trička, ktoré začínalo byť mokré od sĺz.

"Neopustím ťa. Budem tu s tebou."

"Marty," oslovila som ho a snažila som sa upokojiť.

"Áno?" Pozrel sa na mňa a utrel mi slzy.

"Ďakujem. Nie je to prvýkrát, čo mi pomáhaš."

"Aj ty si mi veľmi pomohla."

"Nie toľko, ako ty mne."

"Ale mala si kvôli mne aj problémy."

"Nemala... Chcem,aby sa baby a Paťo vrátil. Neskutočne mi chýbajú," šepla som. nemala som chuť na hádky.

"Aj mne."

....

Už ubehlo pol roka od Patrikovej smrti. S Martym som skoro 24 hodín denne. S rodičmi sa neustále hádame. Jediný s kým
som sa vedela porozprávať bol Marty. Zdalo sa mi, že jediný vie, čo prežívam. Všetci hovorili : "Viem, ako sa cítiš. Chápem to." Ale jediný Marty zažil to, čo som zažila ja.

"Ja to už neznesiem... Mám chuť to skončiť," oznámil mi Marty, akoby sa práve rozhodol si kúpiť koberec. Sedeli sme v Martyho starom ošúchanom žltom Pick-Upe a ako každý deň sme sa rozprávali.

"A... čo ja?" spýtala som sa ho. n ma tu chce nechať samú? Myslí si, že to dlho bez neho vydržím? Skončila by som to pár dní, možno hodín po ňom. A možno dokonca aj pár minút.

"Vieš, že ťa mám rád, ale... chýbajú mi baby a Paťo," povedal so slzami v očiach.

"Marty... budem tu pre teba. Navždy. A ty to vieš... Aj ja som to chcel už viackrát skončiť, ale... kvôli tebe som zostala. Len kvôli tebe," povedala som. A bola to pravda. Nemala som dôvod mu klamať. Teda okraem faktu, že by mu to zachránilo život.

"Naozaj?" spýtal sa prekvapene. Prikývla som a objala som ho. "Mám ťa rád.Veľmi,"zamrmlal.

!Aj ja teba. Trubka."

"Pôjdeme domov?" spýtal sa ma. Znovu som prikývla a dala som mu malú pusu na líce.

Keď sme prechádzali okolo rieky, Marty sa na mňa pozrel: "Prepáč." Prudko strhol volantom a objal ma. Auto sa zrútilo do vody, ale ani jeden sa nesnažil dostať von. Len sme sa objímali a dúfali sme, že to skončí skoro.

....

Keď som sa prebrala, niečo bolo zle.Bola som w nemocničnej izbe, ale moje telo ležalo vedľa mňa na posteli... Čo to má, do pekla, znamenať? Možno je to len sen. Alebo som naozaj mŕtva. brala by som skôr to druhé.

"Lee," objavil sa pri posteli Marty s Katie. Fajn, asi som naozaj mŕtva.

"Katie?" Neverila som vlastným očiam. Veď je mŕtva! Asi tak, ako ja. A Marty. Lisi. Kara. Patrik... Patrik!

"Áno," pritakala s milým úsmevom.

"To znamená, že... sme mŕtvy?" spýtala som sa jej na uistenie. Prikývla. "Kde sú baby s Paťom?"

"Ja ti nestačím?" spýtala sa urazene. Áno, presne toto mi chýbalo. Jej podpichovanie.

"Katie!"

"Za chvíľu prídu," povedala s úsmevom.

"Poďte sem!" Oboch som objala. Stále vonia rovnako. Tak sladko.

"Ahoj, Lee?" počula som za sebou Karu a Lisi. Otočila som sa, a keď som ich zbadala, silno som ich vyobjímala. Bože, tak moc mi chýbali.

"Chýbali ste mi. Všetci."

Baby sa začali objímať s Martym a ja som sa otáčala, či niekde neuvidím Patrika.

"Tu som," ozval sa mi za chrbtom. Prudko som sa usmiala a doširoka usmiala. "Nečakal som,že ťa uvidím tak skoro,"povedal smutne.

"Už je to pol roka," objasnila som mu. Možno si to neuvedomil.

"Čakal som, že budeš žiť dlhšie," povedal sklesle.

"Ja som rada, že ťa zase vidím," povedala som a objala som ho.

"Aj ja som rád,"ozval sa šeptom.

Už nás nerozdelí nič. Budeme spolu. Navždy.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Saki Saki | Email | Web | 7. january 2012 at 19:09 | React

to bolo krásne napísané ^^ smutné no strašne sa mi to páčilo aj ja som pre pár týždnami napísala takúto pochmúrnu poviedku ! ^^ :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama