- To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť..

- Umierajú ľudia, mne to nevadí. Padajú mestá, každí kričí, ale ja sa neotáčam.
Keď však odchádza niekto, koho mám hrozne rada, tak pre mňa umreli všetci.
Aj ja.

- Nikto nezotrie slzy tak dobre ako ruka toho kto ich spôsobil.

- Samota je niekedy krásna, ale nesmie byť večná.

Druhá šanca na šťastie? 6.kapitola

24. march 2012 at 16:11 | Riku |  Druhá šanca na šťastie?





Roman Birkuš

Nečakal som, že vstávanie bude také namáhavé. Ležal som na gauči a vedľa mňa ležal Tomáš. Ležal na mojej vystretej ruke, práve tej, ktorú mi zašil. Druhou som ho pevne objal a už nikdy nechcel pustiť. Miloval som ho. Ale on o tom nevie. A nesmie vedieť. Nesmie vedieť, že preňho by som spravil čokoľvek. Nikto nesmie vedieť, že on je moja slabina.

Zamrvil a a chytil mi ruku, ktorou som ho objímal. "Romi," šepol a otočil sa ku mne tvárou. Pozrel sa mi do očí. "Zobudil som ťa?" spýtal sa a dal mi prameň vlasou za ucho. Len som pokrútil hlavou. "Prajem si zastaviť čas, nech je všetko ako má byť, lebo som šťastný," povedal potichu a ja som si uvedomil, že je to časť pesníčky Na Sever od ZočiVoči.

Usmial som sa naňho. Neverím, že sa to stalo. Naozaj sme sa včera milovali? Nebol to len sen? Ale prečo by spal so mnou na gauči? "Páčila sa ti včerajšia noc?" spýtal som sa potichu.

Zdalo sa, že premýšla. Tak to ma urazilo. Zasmial sa nad mojím urazeným výrazom a pobozkal ma. Nie tak, ako pred mesiacom. Pobozkal ma, akoby som bol ja tá jeho. "Páčila," povedal a objal ma, pričom si tvár skoval do mojej hrude. "Moc sa mi páčila," dodal potichu. Asi si myslel, že ho nepočujem.

"Mali by sme vyliezť z postele. Večer je koncert a za hodinu mám ísť za Robom," povedal som, keď som sa pozrel na hodinky.

"Ale ja chcem raňajky do postele," zašomral.

Zrazu sa prudko otvorili dvere. Stál tam Patrik v kuchynskej zástere s podnosom, na ktorom boli raňajky. Položil to na stolík pred gaučom a odišiel.

"A máš raňajky do postele," povedal som.

Otočil sa : "A je tam aj kakao?" spýtal sa.

"Myslím, že áno."

"A také dobré ako to, čo si mi robieval, keď si ma občas prišiel strážiť?" spýtal sa. Spomínam si na to. Občas ma jeho rodičia požiadali, aby som ho prišiel postrážiť. A keď som sa ho chcel zbaviť a poslal ho do postele, nešiel do postele, dokým som mu nespravil kakao.

"Nie, Paťo nevie také dobré kakao," povedal som a pobozkal som ho zozadu na krk. Trochu ho striaslo. "Čo sa deje?"

"Šteklí to," povedal so smiechom a posadil sa, čím z nás zhodil deku. Obaja sme boli nahý, no po prvýraz som si všimol jazvy na jeho chrbte. Boli okrúhle, presne ako cigareta. Boli tam aj podlhovasté, krátke, hrubé, tenké. Jemne som sa jednej z nich dotkol. "Nerob, Romi," povedal a poposunul sa.

Posadil som sa vedľa neho. "Odkiaľ máš tie jazvy?" spýtal som sa.

"Jazvy?" spýtal sa prekvapene. Potom si akoby spomenul. "Nechcem o tom hovoriť... ale tvoje kakao by ma potešilo" povedal a usmial sa. No nie tak, ako pred pár minútami. Akoby ho niečo trápilo.

"Hneď ti poňho idem. Zatiaľ sa obleč," povedal som a obliekol som si spodné prádlo a jeany.

"Ehm... Romi?" ozval sa. Otočil som sa k nemu. "Nevieš, kde mám oblečenie?"

Porozhliadol som sa po izbe. Po sprche sme všetko zobrali sem. "Môžno ho odniesol Paťo, aby sa mohlo prať," povedal som a hodil som mu nejaké moje veci.

"Skutočne mám nosiť tvoje trencle?" spýtal sa.

"Nemusíš si ich dať," povedal som s úsmevom a hodil som mu čierne tielko.

"Vďaka," povedal a ja som šiel do kuchyne, kde som po skriniach začal hladať dajaké kakao.

"Čo hľadáš?" spýtal sa Igor, keď ma tam uvidel.

"Dajaké kakao," povedal som a naďalej hľadal.

"Nájdeš tu koks, trávu, prachy, iné drogy. Máme tu kávu, rôzne energetické nápoje... mimo všetkého toho aj zbrane a čo ja viem, čo ešte. Skutočne hľadáš kakao, alebo som ťa prepočul?" spýtal sa.

"Za prvé, kakao občas pijem aj tu. A za druhé, je pre Tomáša, ktorý čaká hore v izbe. Potom vezmem jednu zo spomínaných zbraní, dva gramy trávy a Tomáša a ideme za Robom... Kde je to kakao?" spýtal som sa.

"Neviem."

"Ako prvá je na odstrel nutela, tak si rozmysli, čo mi odpovieš," povedal som. Igor bol na nutele závislý. Viac, než niektorý chlapíci, čo mi volajú na kokse, alebo dačom inom.

"To nespravíš," povedal. Na dôkaz toho, že to spravím som z poličky vytiahol jeho nutelu, zobral dve lyžičky a bežal som hore, kde som sa zamkol.

Tomáš na mňa pozrel, zatiaľ čo prežúval rožok. "Čo sa deje?" spýtal sa.

"Igor ma chce zabiť," povedal som a skočil som vedľa neho. "Dáš si nutelu?" spýtal sa a otvoril ju.

"Ty hajzel! Vráť m i ju! Ona ti nijako neublížila! Potrestaj mňa a nie ju!" kričal po mne Igor spoza dverí.

"Chudátko Igorko, vrát mu jeho lásku," povedal so smutným pohľadom.

"Dobre. Ale najprv si spravím raňajky. A prepáč, ale kakao som nenašiel. Keď sa budeme vracať od Roba, dajaké kúpim, ok?" spýtal som sa. On prikývol a ja som si začal natierať rožok nutelou, pričom som sa snažil ignorovať Igorov krik.

"Tomáš!" zakričal dakto. A nebol to Igor. A šlo to od okna. Obaja sme šli k oknu a vyklonili sa von. Bola tam Eli. To dievča ma nenávidelo, odkedy som jej zobral formičky na pieskovisku. A to vážne. "Tomi, Nath je v nemocnici! Už rodí," povedala.

"Čože? Veď termín má o dva týždne!" povedal a začal sa obliekať. "Prepáč, Romi, ale musím ísť za ňou. Je to matka môjho dieťaťa. Musím tam ísť," povedal.

"Pôjdem s tebou," povedal som a obliekol som si tričko. Do úst som si strčil rožok s nutelou, zobral som kľúče od auta a bežal s Tomášom dole. Tam nás zastavil Paľo. "Sorry, ale Nathalie rodí. Idem s Tomášom do nemocnice... Niekto buďte o pol hodinu na ihrisku. Príde tam Robo, ktorý chce dva gramy trávy," povedal som a šiel som s Tomášom k môjmu autu, do ktorého sme nasadli a ponáhlali sa do nemocnice.

. . .

"Nech sú v poriadku. Nech sú v poriadku. Nesmie sa im nesmie stať. Ani jednému. Bože, nikdy som na teba neveril, no nedousť, aby sa im niečo stalo," šomral Tomáš a nervózne pochodoval po chodbe.

"Ukľudni sa a sadni si," povedal som.

"Nie, nemôžem sedieť. Ona tam rodí. Ja som tam mal byť s ňou! Mal som tam byť, keď sa to malé narodí. Bože, toto nie. Ja som si vylihoval, zatiaľ čo ona trpela. To snáď nie. Uf, kedy tu bude ten blbý lekár. Teda, nie blbý ako blbý, ale... kde je?!" trepal piate cez deviate. A lekár stál za ním.

"Ste Tomáš Donovan?" spýtal sa. Tomáš sa prudko otočil a prikývol. "Vaša priateľka porodila zdravého chlapca, no stratila veľa krvy. Spravili sme, čo sme mohli. Je nám to ľúto," povedal a odišiel. Čože? Nathalie zomrela? Najprv som na ňu žiarlil, a preto som ju nemal rád, no uvedomoval som si, že je na každého milá. A vôbec jej neprekážalo, že so mnou Tomáš spáva.

Tomáš sa zasypal na zem ako kôpka nešťastia. Čupol som si k nemu a objal som ho. "Nathalie. Moja malá Nathalie. Je preč. Nie, to nemože byť pravda," šomral si popod nos, pričom mu po lícach tiekli slzy.

"Tomi, neplač. Prosím," šepol som a pevne som ho objal. "Máš syna. Nesmieš sa zosypať. Si jediný, koho ten malý má," povedal som. Tomáš nič nepovedal, stále mal ruky zakvačené do mojej mikiny a tvár mal zaborenú do mojej hrude. "Tomi, bude to dobré. Časom."

"Nesmiem naňu zabudnúť. Nesmiem," povedal.

"Nezabudneš na ňu. Nikto to od teba nemôže chcieť. Každý, koho sme kedy milovali, zostane s nami. Neprídeme oňho, ani keď zomrie."

"Ale ona je preč," šepol.

Do očí sa mi drali slzy. Nie preto, čo sa stalo Nathalie. Nepoznal som ju a nemal som k nej žiadny vzťah. Plakal som, pretože plakal on. Pre ňu. Preto, že ju miloval. To znamená, že včerajšok preňho nič neznamenal. "Máš syna. Určite ti ju bude pripomínať. Budete spolu šťastný," povedal som a jeho stisk na mojej mikine zoslabol.

"Chcem ho vidieť," povedal. Pomaly som mu pomohol vstať a pomaly sme šli za sestričkou, ktorá nás zaviedla do miestnosti, kde bol malý Tomášov syn. Bol neskutočne maličký, očká mal zavreté a čierne vlasky mu lemovali ružovú tvár. "Je krásny," ozval sa Tomáš a zotrel si slzy.

"Ako sa volá?" spýtala sa sestrička.

"E-ešte nemá meno," povedal Tomáš a sklonil sa k nemu. "Maličký, tvoja mama chcela, aby si sa volal Tomáš, ale tebe sa to nepáči, však?" spýtal sa ho a maličký, aj napriek tomu, že spal, slabo mykol hlavou. "No vidíte. Budeš malý Damien, po tvojom strýkovi, čo ti na to?" spýtal sa ho a jemne ho pohladil po líčku. Nato malý nijako nereagoval.

"Takže malý Damien Donovan?" spýtala sa.

Tomáš sa na mňa pozrel. "Áno, malý Damien Donovan," súhlasil.

"Dobre. A chceli by ste si ho podržať? Jeto predsa váš syn," povedala s úsmevom.

"No.. ja neviem..."

"Nebojte sa," povedala a zobrala maličkého na ruky. "Pozrite, ruky musíte mať takto, pozor na hlavičku. Áno, presne tak. Vidíte, vôbec to nie je tažké," povedala, keď Tomáš držal malého na rukách a usmieval sa naňho. "Je krásny. A má ešte krajšie očká. Každej sestričke učaroval," povedala a usmiala sa na nás.

"Akej sú farby?" spýtal sa.

"Modré. Podobné, ako má váš kamarát," povedala a ukázala na mňa. A potom sa na mňa zapozerala. "Ale-ale-ale veď..vy ste..."

"Áno, som Roman Birkuš. Áno, v tejto nemocnici. Som tu s kamarátom kvôli jeho synovi, tak sa starajte oňho a nie o mňa," povedal som trochu odpornejšie než som chcel. Zarazene sa na mňa pozrela. "Pardón, blbý deň. Nerád vidím kamaráta trpieť. Z tohto celého som mimo. K tomu všetkému nemám rád nemocnice," povedal som a oprel som sa o dvere.

"To nič. Väčšinou ľudia nemajú radi nemocnice a sú nepríjemný. Mohol by ste... mi potom dať podpis a odfotiť sa so mnou? Takáto príležitosť sa objaví raz za život," povedala.

"Jasné," povedal som a pomaly sme vyšli na chodbu, kde mi podala papier a pero. Načarbal som tam svoj podpis a keď vytiahla mobil, odfotil som sa s ňou. Potom sme sa vrátili do izby, kde sedel Tomáš na sedačke a v náručí držal Damiena tak opatrne, akoby to bola porcelánová bábika, ktorá sa môže každú chvíľu rozbiť.

"Pôjdem sa spýtať doktora, či si ho môžte dnes zobrať domov. Pravdepodobne bude súhlasiť," povedala a odišla.

"Bože Romi," šepol, keď sa pozeral do chlapcových otvorených očí. Rovnakých, aké mala Nathalie. "Má jej oči," šepol a po lícach sa mu skotúlali ďalšie slzy.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Katie - hime Katie - hime | Web | 24. march 2012 at 18:10 | React

sugoiiii... úplné super kapitola... strašne sa teším na pokračovanie :D

2 Dive Dive | 25. march 2012 at 14:11 | React

kawaii ^^ len chudak Romi a aj Tomi tjn... :<

3 Saki Saki | Web | 25. march 2012 at 19:08 | React

ja som si väčšinu kapitôl prečítala na mobile lebo mi nešiel net takže gomen že som nedávala komety ^^" je to vážne úžasné a stále trpnem čo bude dalej ! len mi je tej Natally ľúto T^T

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama