- To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť..

- Umierajú ľudia, mne to nevadí. Padajú mestá, každí kričí, ale ja sa neotáčam.
Keď však odchádza niekto, koho mám hrozne rada, tak pre mňa umreli všetci.
Aj ja.

- Nikto nezotrie slzy tak dobre ako ruka toho kto ich spôsobil.

- Samota je niekedy krásna, ale nesmie byť večná.

Druhá šanca na šťastie? 7.kapitola

26. march 2012 at 16:22 | Riku |  Druhá šanca na šťastie?






Roman Birkuš


Odkedy Nathalie zomrela ubehli dva mesiace. S Tomášom som sa nevidel mesiac a pol. Mesiac a pol som sa nevidel s nikým, okrem predavačky v samoške, ktorá mi vždy predala cigarety a alkohol. Nevidel som ani Igora, ani chalanov z kapely. Dalo by sa povedať, že som z kapely odišiel. Nezniesol som tú Igorovú večnú depresiu z Nathalienej smrti. Smútili aj chalani, no rozhodne menej ako Igor.

Prenajal som si malý byt v Nitre a chalanom som povedal, nech ma nehľadajú. Nehľadali. Nikomu som nechýbal. Občas si predstavujem, čo by bolo, keby Nathalie žila. Ja by som býval s chalanmi, bol by som s Tomášom, ktorý by sa tešil z krásneho syna. Namiesto toho zomrela a ja som vypadol. Môj život sa skladá zo spánku, pitia, fajenia a sexu. Hotový Charlie Sheen. Len vo väčšej depresii.

Dnes mám narodeniny. Super. Oslavovať 27. narodeniny sám som túžil už od detstva. Ráno som si prečítal noviny, osprchoval sa a prezliekol sa a znova sa usadil na gauč. Môj pohľad zablúdil k môjmu zápästiu. Nemal som tam žiadne nové rany. Prečo? Lebo ma o to požiadal Tomáš.

Vstal som z gauča a prešiel do predsiene môjho malého dvojizbového domu, kde som sa obul a vyšiel von, do ulíc. Zastavil som sa pri kaviarni. Myslel som, že som videl Tomáša s Igorom a malým Damienom. Len sa mi to zdalo. Pokračoval som v ceste, keď do mňa vrazil malý chlapec. Mohol mať päť rokov. Mal dlhšie blonďaté vlasy, baculatú tvár a krásne zelené oči.

"Prepáčte," povedal. V očiach mal slzy.

"To nič... Ako sa voláš?" spýtal som sa ho.

"Jakub."

"A čo tu robíš Jakub? Kde máš mamu, alebo otca?" spýtal som sa a čupol som si k nemu.

"Ja neviem. Dakde tam. Odbehol som sa pozrieť na jednu hračku a zrazu tam neboli," povedal a po líci sa mu skotúlala slza.

"Neboj, nájdeme ich, dobre?" spýtal som sa ho s úsmevom a zotrel som mu slzu. On prikývol a chytil ma za ruku. Prešli sme cez cestu a šli k hračkárstvu, kde sa Jakub stratil. O pár metrov ďalej bola mladá žena a muž, ktorý sa všade rozhliadali so zúfalými výrazmi. "Nie sú to oni?" spýtal som sa ho a ukázal k nim.

"Sú! To ja maminka a ocko!" povedal a tvár sa mu rozžiarila.

Tiež som sa usmial a zaviedl ho k nim. "Toto bude váš syn," povedal som a Jakub objal tú ženu okolo pása, keďže vyšie nedočiahol . "Zrazili sme sa pri kaviarni... Nabudúce ho nespäšťajte z očí, určite furt dakde lieta," povedal som a usmial som sa naňho. On sa tiež usmial.

"Ďakujeme vám, veľmi pekne," povedala a objímala Jakuba.

"Ako sa vlastne voláš?" spýtal sa ma Jakub.

"Som Roman," predstavil som sa mu a postrapatil som mu vlasy.

"Mami? Môžem sa ísť hrať s Romanom na ihrisko? Prosím, prosím," povedal a smutne sa na tú ženu pozrel.

"A nemal by si sa najprv spýtať Romana? ... Nevadí, ak vám budem tykať? Predsalen, ste mladý človek," povedala.

"Samozrejme. A rád sa pôjdem s Jakubom hrať. Ak vám to nebude prekážať," povedal som, "viem, že si m§žte myslieť, že som nejaký úchyl, alebo zvrhlík," dodal som.

"Mamí, prosím!" prosil Jakub a keď to nezaberalo, prešiel k otcovi, ktorý si ho zobral na ruky. "Ocíí! Veď je to iba chlapec! Neublíži mi! Inak by ma za vami nepriviedol!" povedal a urazene si založil ruky na prsia, pričom nadul tvár. Rozkošný.

"Tvoje celé meno?" spýtal sa ma jeho otec.

"Roman Bikuš, dnes mám 27 a som bývalý gitarista The Paranoid. Tu je občiansky," povedal soma podal som mu ho.

"Ak Jakuba ani teba nebudem vedieť nájdť, volám na políciu, je to jasné," varoval ma.

"Nebojte sa, nie som pedofil... Čo, Jakub, zájdeme na zmrzlinu?" spýtal som sa ho a podal som mu ruku. Chytil ma za ňu a prikývol. "A akú máš najradšej? Čokoládovú?"

"Nie! Citónovú!" povedal a zasmial sa.

"Tak dostaneš citrónovú."

"Ale ja chcem aj čokoládovú."

"Možno neskôr, drobec."

"Nie som drobec!" povedal a dupol si.

"Oproti mne áno," povedal som. Zrazu sa mi zakvačil na ruku a ja som si ho zobral na ruky. "Čo chceš, drobec?"

"Daj si ma na ramená!" prikázal mi.

"Ako chceš," povedal som a posadil som si ho na ramená. Jakub ma chytil za ruky a cítil som, ako sa rozhliada. "Hľadáš dakoho? Alebo dačo?" spýtal som sa.

"Áno, zmrzlinu. Sľúbil si mi ju," povedal. "Tam je!" vykríkol a ukázal na pravo. Tak som tam šiel.

"Ja chcem citrónovú!" povedal.

"Áno, viem..." otočil som sa k chlapíkovi za pultom. "Jednu citrónovú pre drobca a pre mňa čokoládovú," povedal som a z vrecka som vylovil drobné. Jakub ma držal za čelo jednou rukou a druhou ma držal za ruku. Položil som peniaze do misky a Jakuba zložil na zem.

"Romí?" spýtal sa ma, keď lízal zmrzlinu a bol od nej celý.

"Áno?"

"Máš frajerku?" spýtal sa.

"Nie."

"Prečo?"

"A prečo hej?"

"No ja neviem. Všetci chalani v tvojom veku majú priateľky."

"Nie, všetci nie... Pred nedávnom sa so mnou priateľka rozišla. Odvtedy nikoho nemám," povedal som a pokračoval v lízaní zmrzliny. Na Romana myslím dosť často. Častejšie, než je zdravé. Hovorím si, že je to takto lepšie. Možno prišiel kvôli mne o dobre platenú prácu, ale on sa uživí.

"Koľko ste boli spolu?"

"Štyri mesiace," odpovedal som automaticky.

"Miloval si ju?"

"Ja ju milujem stále," povedal som a zastal som pred preliezkami. Sadol som si na lavičku a sledoval Jakuba, ako ma zamyslene pozoruje. "Čo je?" spýtal som sa s úsmevom.

"To isté povedala moja sesternica, keď som sa jej spýtal, či svojho bývalého frajera milovala... Mama mi povedala, že sa s ockom rozíde len vtedy, keď ho nebude milovať. Tak prečo sa rozchádzajú ľudia, ktorý sa milujú?" spýtal sa a posadil sa vedľa mňa.

"Vieš, moja priateľka milovala niekoho iného, preto sme sa rozišli. Tvoja mama mala šťastie, lebo sa do nej zamiloval tvoj ocko. Ale ja som miloval ju, zatiaľ čo ona milovala iného," povedal som a postrapatil som mu vlasy. "Ale o tomto by si nemal uvažovať. Si na to ešte malý."

"Ale ja milujem niekoho," namietol.

"Naozaj? A koho?" spýtal som sa.

"Nemôžem ti to povedať. Ty to povieš mame a tá ma pošle k prababke."

"Prečo by som to mal komukoľvek povedať?"

"No... lebo je to chlapec," povedal potichu. Usmial som sa. Chudák chlapec, musí byť poriadne zmätený. "Nesmej sa mi!" povedal urazene.

"Nie je nič zlé na tom, keď sa ti páčia chlapci."

"Ale mama si myslí niečo iné. A ja nechcem, aby o tom vedela."

"Dobre budem pred ňou mlčať. Sľubujem," povedal som. On sa usmial a začal okusovať kornútok. "Ako si prišiel na to, že sa ti páči?" spýtal som sa.

Znova si odkusol a pozrel sa na mňa : "No... ja neviem. Jednoducho sa mi páči."

. . .

Tomáš Donovan

Už sú to skoro dva mesiace, čo som nevidel Romana. Mrzelo ma, že sa odsťahoval. A nebolo to preto, lebo mi platil. Chýbal mi. Vtedy, keď si Igor zoberie Damiena na chvíľu k sebe sa utápam v depresiách. Nič iné sa nedá. Kvôli Damienovi neberiem žiadne drogy. No na Romana myslím neustále.

"Tomi, mal by si zájsť do mesta. Len tak sa s malým prejsť," povedal Patrik.

"Malý ešte nevie chodiť," povedal som.

"Ja viem. Ale kočík má, nie?... odveziem ťa do Nitry a večer po teba prídeme. Čo ty na to?" spýtal sa.

"Fajn, idem zbaliť... Dozriete na malého? Spí, takže..." prikývli a ja som šiel zbaliť malému dajaké veci. Keď som sa vrátil, malý už spal v autosedačke v Igorovom aute, kočík bol zložený v kufry. Sadol som si dozadu k malému.

"Usmej sa trochu. Si horší ako Roman."

"Videli ste ho? Ako sa má?" spýtal som sa.

"Videl som ho v jednom klube, no nerozprával som sa s ním. Pil a zdalo sa, že to je jediné, čo robí. Dobre, nesmrdel ako ožran a vyzeral ako človek, no riadne vychudnutý človek."

"A kde býva?" spýtal som sa.

"Tomi, nie som detektív. Nemám to odkiaľ vedieť. Odišiel až po mne. Ja nemám čas na vysedávanie v kluboch až do uzávierky," povedal.

"Čo také dôležité musíš robiť?" spýtal sa Igor.

"Vtedy som mal strážiť malého, lebo vy dvaja ste šli za Robom o desiatej večer," povedal. Ďalej som sa ho na nič nepýtal a čakal, dokým zastaví.

Dnes má Roman 27.narodeniny. Tlačil som kočík s malým ulicami mesta. Zastal som až pri ihrisku, kde som si sadol na lavičku.

"Vyšie!" vykríkol nejaký chlapec. Mohol mať päť rokov. Za ním stál vysoký vychudnutý čiernovlasý chalan. Nevidel som mu poriadne do tváre, pretože ma oslepovalo slnko. Mal na sebe tmavé jeany a tričko s potlačou KISS, rovnaké, aké má Roman.

To bol Roman. Pozeral som sa naňho, ako húpal toho chlapca a smial sa pri tom. "Nemôžem vyšie! Vypadneš odtiaľ!" povedal so smiechom a prestal ho húpať. Prešiel pre neho a čakal, kým sa chlapec dohúpe. Po chvíli chlapec zoskočil z hojdačky a skočil po Romanovi, ktorý sa neudržal na nohách a spadli do piesku.

"Si nemehlo!" oznámil mi ten chlapec a naďalej mu sedel na bruchu.

"No nehovor, krpec. Tak ja som nemehlo? To ty si ma zhodil!" povedal a začal ho štekliť.

"Nie! Romííí!" kričal medzi smiechom.

Musel som sa usmiať. Obaja vstali, Roman si zobral na ruky toho chlapca a začal ho oprašovať. "Tvoja mama ma zabije, keď zistí, kde všade máš ten piesok," povedal a postrapatil chlapcovi vlasy.

"Ten chlapec na nás pozerá," oznámil Romanovi ten chlapce. Pozrel sa na mňa a rozšírili sa mu zreničky. "Poznáš ho?"

"Áno. Je to... kamarát."

"On má bábo?"

"Áno."

"A môže ho vidieť? Prosím, prosím, prosím, prosím," prosil ho ten chlapec. Ako na zavolanie sa Damien zobudil a škeril sa na mňa z kočíka. Vytiahol som ho z kočíka a naznačil im, nech idú bližšie.

"Tak, Damien, znova môžeš vidieť Romiho," povedal som mu.

"Má krásne očká," povedal chalpec.

"To hej. Má ich po mame."

"A kde má maminku?" spýtal sa zvedavo.

"Zomrela, keď sa narodil..." nedokončil som. Áno, stále ma to bolelo. Všimol som si Romanov výraz. Bol mierne sklamaný.

"Kubo poď, nemali by sme otrovavovať..." povedal Roman.

"Neotravujete. Rád ťa znova vidím. A tvoj kamarát sa Damienovi páči," povedal som, keď sa Damien smial na grimasách, ktoré robil chlapec.

"Tomi, ako ti to ide, s Damienom?" spýtal sa a posadil sa vedľa mňa.

"Celkom fajn. Chalani mi pomáhajú... Patrik mal pravdu, si kosť a koža. Čo robíš celé dni? Čumíš do bedne a zabúdaš jesť?" spýtal som sa a chytil som ho za zápästie. Takmer okamžite som zacítil jazvy. No neboli tam žiadne nové.

"Nezabúdam. Nemám chuť jesť," povedal a pozrel sa na chlapca, "je to milý chlapec. Stretol som ho dnes, keď sa stratil. Potom som sa dohodol s jeho rodičmi, že do šiestej ho dovediem domov."

"Prečo si tu s ním? Nemyslím to zle, no nevyzerá to ako Roman spred dvoch mesiacov," povedal som.

"Ale ja už nie som ten Roman spred dvoch mesiacov. Zomrel s ňou."

Čo má on spoločné s Nathalie? Nič.

"Príď o piatej do kaviarne na rohu. No sám, alebo s malým. Nechcem, aby tam bol ktokoľvek z chalanov..." povedal. Len som prikývol.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Katie - hime Katie - hime | Web | 26. march 2012 at 17:43 | React

ja už ani neviem, či má cenu ti sem písať, aké je to úžasné :D

2 Dive Dive | 26. march 2012 at 19:57 | React

som zvedava na pokracko ^^ yummi yummi :D

3 Saki Saki | Web | 26. march 2012 at 20:06 | React

perfektný diel som vážne zvedavá ako to bude pokračovať dalej O.o a modlím sa nech im to dobre dopadne ...tak len prosím aby bol čo najrýchlejšie další diel xDD

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama